Vyhorenie
Vyhorenie neprichádza zo dňa na deň. Prichádza potichu – v podobe lojality, snahy zvládať, byť prítomný, silný, zodpovedný. Starostlivosť o druhých ide automaticky. Fungujeme. Tvoríme. Usmievame sa… až kým si nevšimneme, že už nevieme cítiť seba.
Môj osobný príbeh:
Sama som tým prešla. Ako Head of Operations v healthcare startupe som viedla tím vyše 50 ľudí, koordinovala prevádzky, partnerstvá, denné krízové situácie. Stratila som radosť, neskôr aj energiu. Objavili sa úzkosti, depresia, pocit zlyhania. Hlas vo mne šepkal, že som pokazila niečo podstatné – a až neskôr som pochopila, že to bol len hlas starého prežívania. Presvedčení. Nastavení, ktoré som dlho nenazrela.
Možno to poznáš aj ty – ten tichý signál od tela, že niečo nie je v súlade.
Možno je to únava, ktorá neprechádza ani po spánku.
Možno strata trpezlivosti, hoci nechceš kričať.
Možno si na autopilotovi a zabudol/a si, čo ti robí radosť.
Možno telo prehovára bolesťou – chrbtom, trávením, srdcom.
Neviem, ako sa máš. Neviem, čo práve nesieš. Ale viem, že každé telo má svoj príbeh. A že každý z nás si zaslúži chvíľu, keď sa môže pozrieť dovnútra – bez tlaku, bez odpovedí, len tak… byť.
Pre mňa to nebola lineárna cesta. Hovorená terapia mi vtedy nepomáhala. Dotkla som sa niečoho iného – cez telo. V pohybe, v tichu, v dychu, v somatických cvičeniach som pocítila, že sa môžem vrátiť k sebe. Inak. Pomaly. Po svojom. A práve tam vznikla aj moja túžba byť tu pre iných.
Možno aj ty cítiš, že by si potreboval/a chvíľu zastaviť.
Nie preto, že je niečo zlé.
Ale preto, že telo volá po návrate.
A tak možno…
… sa raz ráno neponáhľaš.
… si položíš otázku: Ako sa mám… naozaj?
… sa dotkneš zeme pod nohami, keď kráčaš.
… dovolíš si spomaliť, aj keď svet zrýchľuje.
… nebudeš hľadať odpovede – len priestor.
Nie je potrebné nič opravovať. Nie si pokazený/á. Nie je to tvoja vina. Možno je to len pozvanie – vrátiť sa domov. K telu, k dychu, k tomu, čo je v tebe stále celé.
Odpojenie je tiché. Spojenie je rozhodnutie.
A možno práve teraz cítiš, že je čas.
