Nie každý človek sa naučí smútok prirodzene prežívať.
Mnohí z nás vyrastali v prostredí, kde bol smútok skôr niečo, čo sa malo rýchlo prekonať. Vety ako „neplač“, „buď silný“ alebo „to prejde“ boli často myslené dobre. Ich cieľom bolo upokojiť alebo povzbudiť.
Postupne sa však môžeme naučiť niečo iné – že smútok je lepšie neukazovať.
Tak sa môže stať, že keď smútok príde, automaticky ho zastavíme. Rozptýlime sa prácou, povinnosťami, obrazovkou alebo jednoducho presvedčíme samých seba, že sa tým netreba zaoberať.
Smútok tak zostane niekde v pozadí.
Nie preto, že by bol slabý, ale preto, že sme sa naučili držať ho pod pokrievkou.
Prečo smútok potláčame
Potláčanie emócií často nie je vedomé rozhodnutie. Je to skôr zvyk alebo obranný mechanizmus, ktorý sa vytvoril v priebehu času.
Niekedy sme sa naučili, že prejavenie smútku môže viesť k odmietnutiu alebo k pocitu zraniteľnosti. Inokedy sme mali pocit, že ak sa raz rozplačeme, už to nepôjde zastaviť.
A niekedy jednoducho nemáme priestor, kde by bolo bezpečné smútok cítiť.
Ak človek nemá pocit bezpečia, jeho psychika sa prirodzene snaží emócie regulovať tým, že ich potláča. Je to spôsob, ako udržať fungovanie v každodennom živote.
Problém je, že emócie, ktoré nemajú priestor, zvyčajne nezmiznú. Často sa len presunú do pozadia a môžu sa prejavovať nepriamo – napríklad ako únava, napätie, podráždenosť alebo pocit prázdnoty.
Smútok potrebuje podmienky
Aby sme mohli smútok prežívať, potrebujeme určité podmienky.
Najdôležitejšie z nich sú tri:
bezpečie
kontakt
dôvera
Bezpečie znamená, že emócia môže byť prítomná bez toho, aby bola posudzovaná alebo okamžite opravovaná.
Kontakt znamená, že na prežívanie nemusíme byť úplne sami.
Dôvera znamená, že máme pocit, že to, čo cítime, je možné zdieľať bez strachu z odmietnutia.
Tieto tri faktory vytvárajú prostredie, v ktorom sa emócie môžu začať prirodzene pohybovať.
Prečo nemusíme byť na smútok sami
Mnoho ľudí sa snaží smútok zvládnuť úplne samostatne. Je to pochopiteľné – zraniteľnosť môže byť nepríjemná.
Paradoxne však práve úplná samota môže posilňovať obranné mechanizmy, ktoré smútok držia pod kontrolou.
Keď sme sami, máme väčšiu tendenciu emóciu rýchlo uzavrieť, presunúť pozornosť alebo ju racionalizovať.
Bezpečný kontakt s druhým človekom môže tento mechanizmus zjemniť.
Keď sme s niekým, komu dôverujeme, náš nervový systém sa môže viac uvoľniť. V takom prostredí je jednoduchšie dovoliť si emóciu cítiť.
To neznamená, že druhý človek musí niečo riešiť alebo opravovať. Často stačí samotná prítomnosť, počúvanie alebo jednoduché porozumenie.
Ako vytvoriť priestor pre smútok
Ak sme si dlhý čas nedovolili smútiť, môže byť zvláštne začať s tým zrazu.
Preto je užitočné začať pomaly.
Namiesto snahy „dostať zo seba emócie“ môže stačiť vytvoriť malé momenty, kde má smútok možnosť objaviť sa.
Napríklad:
-
tichá prechádzka bez rozptýlenia
-
rozhovor s človekom, ktorému dôverujeme
-
písanie o tom, čo prežívame
-
chvíľa zastavenia počas dňa
Nie je potrebné tlačiť na silné emócie. Smútok sa často objavuje postupne, v menších častiach.
A to je úplne prirodzené.
Smútok sa mení, keď má priestor
Jednou z obáv, ktoré ľudia často majú, je, že ak smútku dovolia prísť, zostanú v ňom príliš dlho.
V praxi sa však často deje opak.
Emócie, ktoré majú bezpečný priestor, sa postupne menia. Smútok môže časom ustúpiť a vytvoriť miesto pre pokoj, prijatie alebo novú energiu.
Nejde o to smútok vyvolávať alebo v ňom zostávať. Ide o to, aby sme mu nebránili existovať, keď sa objaví.
Smútok ako súčasť vzťahov
Smútok často vzniká tam, kde bolo niečo dôležité – vzťah, nádej, očakávanie alebo etapa života.
Preto nie je prekvapujúce, že jeho spracovanie často súvisí aj so vzťahmi.
Bezpečný kontakt s druhými ľuďmi môže byť jedným z najdôležitejších faktorov, ktorý pomáha emócie postupne spracovať.
Nemusíme byť na to sami.
Niekedy stačí prostredie, kde je možné byť úprimný, zraniteľný a kde smútok nemusí zostať skrytý.
A práve v takom prostredí môže postupne stratiť svoju silu držať sa pod pokrievkou.
