Vnútorné hlasy – náš priateľ kritik
Koľkokrát si sa dnes počul/a povedať:
„Mohol/a si viac.“
„Zase si to pokašľal/a.“
„Prečo si taký slabý/á?“
Tieto vety nehovorí realita. Hovorí ich časť v tebe – vnútorný kritik, ktorý verí, že ťa musí tlačiť, aby si bol/a v bezpečí. Ale čím viac tlačí, tým viac sa iné časti zatvárajú.
V IFS prístupe platí, že každý vnútorný hlas má svoj pôvod a funkciu:
-
Kritik = ochranca. Možno bol vychovaný v prostredí, kde „výkon = láska“
-
Zranená časť = exilant, ktorý cíti hanbu, zranenie alebo osamelosť
-
Manažér = tá časť, ktorá ťa chce udržať funkčným, aj za cenu preťaženia
Ak tieto hlasy len potláčame, zostávame v začarovanom kruhu.
Ale ak ich začneme počúvať, môže vzniknúť priestor pre vzájomné pochopenie.
Čo ak je to pravda?
Niektoré vnútorné hlasy znejú veľmi presvedčivo.
Napríklad:
„Nikdy nebudeš dosť.“
„Nikto ťa nepotrebuje.“
„Musíš makať, inak ťa prestanú brať vážne.“
A my im veríme. Pretože znejú ako pravda. Ale sú to len časti – časti, ktoré si zvykli hovoriť „pravdy“, aby nás chránili pred sklamaním.
A keď ich počúvame bez odstupu, môžu zatieniť náš skutočný hlas – hlas vnútorného Ja.
IFS verí, že v každom z nás existuje aj centrálny zdroj – Self (alebo po slovensky „vnútorné Ja“) – ktoré má vlastnosti ako pokoj, súcit, zvedavosť, odvaha.
Cieľom teda nie je „umlčať“ časti, ale dať priestor aj hlasu, ktorý nezraňuje, ale počúva.
Skús si niekedy položiť otázku:
„Je toto hlas, ktorý by som povedal/a dieťaťu, ktoré milujem?“
Ak nie – je čas vystriedať tón.
3-kroková jemná prax
Keď si nabudúce všimneš nepríjemnú myšlienku alebo sebakritiku, skús:
-
Spomaliť. Všimni si tón vnútornej reči – nie obsah, ale tón.
-
Pýtať sa:
-
Kto vo mne to práve hovorí?
-
Čo sa snaží dosiahnuť?
-
O koho sa bojí?
-
-
Ponúknuť iný tón:
-
Čo by povedala súcitná časť?
-
Ako by som sa mohol/a so sebou porozprávať ako s niekým, koho mám rád/a?
-
Príklad z praxe:
-
Myšlienka: „Zase si neurobil/a dosť.“
-
Krok späť: Všímam si napätie v tele – možno stiahnuté hrdlo.
-
Odpoveď: „Viem, že sa snažíš. Viem, že to máš ťažké. A aj tak si tu.“
Nie je to „pozitívne myslenie“. Je to návrat k častiam, ktoré si zaslúžia súcit.
