Vnútorné hlasy – náš priateľ kritik

Koľkokrát si sa dnes počul/a povedať:
„Mohol/a si viac.“
„Zase si to pokašľal/a.“
„Prečo si taký slabý/á?“

Tieto vety nehovorí realita. Hovorí ich časť v tebe – vnútorný kritik, ktorý verí, že ťa musí tlačiť, aby si bol/a v bezpečí. Ale čím viac tlačí, tým viac sa iné časti zatvárajú.

V IFS prístupe platí, že každý vnútorný hlas má svoj pôvod a funkciu:

Ak tieto hlasy len potláčame, zostávame v začarovanom kruhu.
Ale ak ich začneme počúvať, môže vzniknúť priestor pre vzájomné pochopenie.

Čo ak je to pravda?

Niektoré vnútorné hlasy znejú veľmi presvedčivo.
Napríklad:
„Nikdy nebudeš dosť.“
„Nikto ťa nepotrebuje.“
„Musíš makať, inak ťa prestanú brať vážne.“

A my im veríme. Pretože znejú ako pravda. Ale sú to len časti – časti, ktoré si zvykli hovoriť „pravdy“, aby nás chránili pred sklamaním.
A keď ich počúvame bez odstupu, môžu zatieniť náš skutočný hlas – hlas vnútorného Ja.

IFS verí, že v každom z nás existuje aj centrálny zdroj – Self (alebo po slovensky „vnútorné Ja“) – ktoré má vlastnosti ako pokoj, súcit, zvedavosť, odvaha.

Cieľom teda nie je „umlčať“ časti, ale dať priestor aj hlasu, ktorý nezraňuje, ale počúva.

Skús si niekedy položiť otázku:
„Je toto hlas, ktorý by som povedal/a dieťaťu, ktoré milujem?“
Ak nie – je čas vystriedať tón.

3-kroková jemná prax

Keď si nabudúce všimneš nepríjemnú myšlienku alebo sebakritiku, skús:

  1. Spomaliť. Všimni si tón vnútornej reči – nie obsah, ale tón.

  2. Pýtať sa:

    • Kto vo mne to práve hovorí?

    • Čo sa snaží dosiahnuť?

    • O koho sa bojí?

  3. Ponúknuť iný tón:

    • Čo by povedala súcitná časť?

    • Ako by som sa mohol/a so sebou porozprávať ako s niekým, koho mám rád/a?

Príklad z praxe:

Nie je to „pozitívne myslenie“. Je to návrat k častiam, ktoré si zaslúžia súcit.

Ďalšie články