Strach je jednou z najstarších emócií, ktoré sa vyvinuli počas evolúcie človeka. Jeho primárnou úlohou bolo ochrániť nás pred hrozbami, ktoré by mohli ohroziť náš život. Aktivoval telo, aby mohlo reagovať tromi základnými spôsobmi: boj, útek alebo zamrznutie. Tento mechanizmus sa osvedčil, keď sme čelili divokým šelmám, prírodným katastrofám či iným život ohrozujúcim situáciám. Strach zvyšoval tep, zrýchľoval dýchanie, mobilizoval svaly a pripravoval telo na okamžitú reakciu.
Dnes sa situácia radikálne zmenila. Evolučne sa naše telo nezmenilo, rovnako ako naše nervové dráhy – stále sme vybavení na boj, útek či zamrznutie. To, čo sa však dramaticky zmenilo, sú situácie, ktoré strach vyvolávajú. Už nejde o priamu fyzickú hrozbu, ale o množstvo sociálnych a každodenných situácií: e-mail, zmeškaný telefonát, prezentácia pred tímom, odovzdanie projektu, konfliktná diskusia, kritika nadriadeného alebo dokonca pocit, že sme „neviditeľní“ či nedostatoční.
Telo reaguje rovnako – tep sa zrýchli, hrudník sa stiahne, svaly sa napnú, pažerák či žalúdok môžu zareagovať napätím. Evolučne cenná aktivácia, ktorá mala slúžiť prežitiu, sa tak dnes často zapína zbytočne, vyvoláva napätie, úzkosť a vyčerpanie. Podvedome reagujeme na situácie, ktoré náš mozog a nervový systém identifikuje ako nebezpečné, aj keď v skutočnosti ohrozenie nie je prítomné. Tento proces sa nazýva neurocepcia – schopnosť nervového systému vnímať bezpečie alebo hrozbu. Naša neurocepcia sa učí z minulých skúseností, rodinných vzorcov a individuálnych príbehov, a preto nie je univerzálna. Každý z nás reaguje inak na tie isté situácie – iné obrazy, zvuky či pachy môžu spustiť telo do pohotovosti.
Strach je ochrana, nie nepriateľ. Jeho úlohou je upozorniť nás na to, čo si vyžaduje našu pozornosť. Bez strachu by sme nevedeli vyhodnotiť riziko ani rozpoznať situácie, kde je potrebné stanoviť hranice. Na druhej strane, keď sa aktivuje príliš často alebo bez primeranej hrozby, stáva sa zdrojom stresu, úzkosti a chronického napätia. Pre telo to znamená dlhodobé vystavenie sympatickému nervovému systému, zvýšený kortizol a napätie svalov, čo môže viesť k zdravotným problémom, vyhoreniu a zhoršeniu psychickej pohody.
Strach sa často skrýva za každodennými situáciami – pocit, že niečo zmeškáme, že nie sme dostatočne kompetentní, že sa nám niečo nepodarí, že stratíme uznanie alebo postavenie. Tieto situácie nemusia byť nebezpečné, ale naše telo a psychika ich stále interpretujú ako hrozbu. Evolučná pamäť sa mieša s aktuálnym prostredím a vytvára vnútornú napätú realitu, ktorá nás môže brzdiť.
Našťastie, strach je aj príležitosťou na sebapoznanie. Ak si všímame jeho prejavy: zvýšený tep, napätie v bruchu, stiahnuté ramená, môžeme začať skúmať, čo sa pod ním skrýva. Prečo práve táto situácia vyvoláva reakciu? Ktorá časť tela je aktivovaná? Čo nám strach hovorí o našich hraniciach, hodnotách a túžbach? Takýto prístup nám umožňuje pristupovať k strachu vedome, bez impulzívnej reakcie, a zároveň rozvíjať schopnosť byť prítomný v tele a v danom momente.
