Mnoho z nás si pod stresom predstaví niečo psychické – zahltenie povinnosťami, napätie v medziľudských vzťahoch, pocit nedostatočnosti či neustáleho výkonu.
Ale pravda je taká, že stres je telesný stav. Nie je to len nálada. Je to fyziologická aktivácia: keď mozog vyhodnotí situáciu ako ohrozenie (a nemusí to byť medveď, stačí pasívno-agresívny e-mail), spustí v tele sériu reakcií.
Čo sa deje v tele?
Spúšťa sa sympatický nervový systém („fight or flight“) no dokonca môžeme vstúpiť aj do stavu freeze (ktorý však už nie je súčasťou sympatetického nervového systému)
- zrýchli sa dych, tep, zvýši sa napätie vo svaloch. Trávenie a imunita sú utlmené
- telo ich vníma ako „nepodstatné“ pre prežitie. Hladina kortizolu (stresového hormónu) stúpa
- krátkodobo pomáha zvládnuť situáciu, no dlhodobo spôsobuje zápalové procesy v tele, zvyšuje únavu, poruchy spánku či narušenie hormonálnej rovnováhy.
- V tele sa „zakóduje“ neustála pohotovosť – systém sa nikdy úplne nevypne. Chýba mu signál, že je bezpečne.
Chronický stres je ako neviditeľný toxín, ktorý mení dýchanie, držanie tela, trávenie, spánok aj našu schopnosť vnímať vlastné hranice.
A môže viesť až k vzniku autoimunitných ochorení, ako sú napríklad:
- Hashimotova tyreoiditída (štítna žľaza),
- reumatoidná artritída,
- lupus,
- rakovina,
- Crohnova choroba a ulcerózna kolitída,
- skleróza multiplex, psoriáza a iné kožné ochorenia.
Prečo?
Lebo dlhodobé potláčanie vlastných potrieb, neustála starostlivosť o druhých, neschopnosť povedať nie a presvedčenie, že oddych je slabosť, vytvárajú ideálnu pôdu pre rozvrátený imunitný systém. Ten potom nedokáže rozlíšiť medzi „mnou“ a „ne-mnou“.
Práca so stresom nie je priamka.
Nie je to „urob A a stane sa B“. Dnes máme množstvo ciest, ktoré nám môžu pomôcť – a je len na nás, ktorú si vyberieme.
Pomôcť môže napríklad: zaradiť si rande so sebou do dňa, pracovať s koučom, psychológom, terapeutom či somatickým koučom, venovať sa pohybu alebo tancu, spievať, hrať na nástroj, meditovať, praktizovať jogu, tvoriť – maľovať, písať, tvarovať, spomaliť v prírode, vedome sa dotýkať tela, vyhľadať komunitu alebo skupinu, kde môžeme byť sami sebou, … alebo čokoľvek iné, čo ti pomáha cítiť sa znova živý/á.
Neexistuje jeden správny spôsob, ako zvládať stres. Ale existuje jeden základný predpoklad: záujem o seba. O to, ako sa máme. Čo cítime. Čo potrebujeme. A kedy už je toho priveľa.
Začať môžeme úplne jednoducho – jedným vedomým nádychom.
Jedným „nie“, ktoré ešte včera nebolo možné vysloviť.
Jednou minútou denne, ktorá patrí len nám.
Lebo naša nervová sústava nepotrebuje dokonalosť. Potrebuje bezpečie.
A my sme tí, ktorí jej ho môžu znova priniesť.
