Keď sa povie „pusti kontrolu“, môže to znieť ako veľké rozhodnutie. Akoby sme mali zo dňa na deň prestať plánovať, dohliadať a mať veci v rukách. Pre mnohých z nás by to bolo skôr zdrojom úzkosti než úľavy. A to je v poriadku.
Kontrola sa u nás neobjavila náhodou. Dlho nám slúžila. Pomáhala nám zvládať neistotu, zodpovednosť a nároky, ktoré sme zažívali. Preto nie je cieľom zbaviť sa jej. Možno stačí zistiť, či ju vždy potrebujeme držať tak pevne.
Začať môžeme tým, že si ju všimneme
Predtým, než niečo povolíme, často pomáha len si všimnúť, kde sa držíme. Nie hodnotiť, nie opravovať, len si všimnúť.
Môže to byť moment, keď si pri úlohe povieš „spravím to radšej sama“ alebo „spravím to radšej sám“. Alebo keď sa pristihneš, že po tretí raz kontroluješ niečo, čo je už hotové. Alebo keď cítiš napätie v ramenách, pretože niečo nie je presne tak, ako si si predstavoval/a.
V týchto chvíľach sa ti nemusí podariť nič zmeniť. Aj samotné pozorovanie je krok. Je to ako zapnúť svetlo v miestnosti, ktorú sme dlho poznali len po tme.
Prečo malé kroky dávajú zmysel
Náš nervový systém sa neučí z prednášok ani z predsavzatí. Učí sa zo skúsenosti. Ak mu naraz ukážeme príliš veľkú neistotu, môže sa stiahnuť do ochrany a my sa ešte pevnejšie chytíme toho, čo poznáme.
Keď mu dáme malú skúsenosť, ktorú zvládne, môže si postupne zapamätať: Pustila som to a nič zlé sa nestalo. Odovzdal som to a dopadlo to dobre. Alebo to dopadlo inak, a aj to som zvládol/a.
Takto sa dôvera buduje: nie presviedčaním, ale opakovanou, pokojnou skúsenosťou.
Ako si vybrať prvú skúšku
Prvá skúška nemusí byť pôsobivá. Môže byť dokonca takmer nepostrehnuteľná. Pomôcť môže otázka: Čo by som dokázal/a pustiť, aj keby to bolo trochu nepríjemné, ale nie ohrozujúce?
Dobrá prvá skúška býva:
- malá, takže ak sa niečo nepodarí, dopad je zvládnuteľný,
- konkrétna, teda niečo, čo viem pomenovať, nie „budem menej kontrolovať“,
- s niekým, komu aspoň čiastočne dôverujem, alebo v prostredí, ktoré poznám.
A ak ti práve žiadna nepríde dosiahnuteľná, aj to je informácia. Možno ešte nie je ten správny čas, možno chýbajú zdroje, ako oddych alebo podpora. Nemusíš sa do ničoho tlačiť.
Niekoľko príkladov, z ktorých si možno niečo vyberieš
Odovzdať malú časť úlohy. Nie celý projekt, len jeden jeho kúsok. Môžeš si dovoliť neposkytnúť hneď podrobný návod, len povedať, čo je cieľom, a dať druhému či druhej priestor nájsť vlastnú cestu.
Poslať nákupný zoznam. Napísať partnerovi alebo partnerke, aby cestou domov dokúpil/a pár vecí. Možno nekúpi presne tú značku. Možno to bude inak, než by si urobil/a ty. A možno sa ukáže, že to stačilo.
Dovoliť si pár minút oddychu. Po návrate partnera či partnerky z práce odovzdať starostlivosť o dieťatko a ísť si oddýchnuť. Tu sa často objaví veľa myšlienok a pocitov: „Čo ak ma bude potrebovať?“, „Urobí to inak ako ja.“ Aj tieto myšlienky môžu byť súčasťou skúsenosti, nemusíme ich potláčať. Tým, že sa budete nachádzať vo vedľajšej izbe, je to práca s priestorom, ktorá vám dovolí kedykoľvek to spoločnej miestnosti prísť. Nezabudnite, nejde o dlhý čas, iba udržateľný práve pre vás. Začnite pár minútami.
Nechať byt raz neuprataný. Môže to byť riad v umývadle, alebo niečo ešte menšie, čo bude pre vás predstavovať ten bezpečný začiatok kontaktu s uvoľnením kontroly. A všimnúť si, čo sa deje, keď sa nič nestane.
Čo sa môže v tele ozvať
Keď niečo povolíme, často príde nepokoj. Môže sa objaviť napätie v hrudi, nutkanie „ešte to rýchlo skontrolovať“, myšlienky typu „čo ak“. Nie je to znamenie, že robíš niečo zle. Je to prirodzená reakcia nervového systému, ktorý stretáva niečo nové.
Pomôcť môže spomaliť. Zistiť, kde sa telo opiera o stoličku alebo o podlahu. Nechať výdych o trochu dlhší než nádych. Napiť sa niečoho teplého. Povedať si vetu, ktorá nie je príkazom, ale láskavým pripomenutím: „Je to nové. Nemusím to mať hneď pod kontrolou.“
Ak sa nepokoj časom upokojí, nervový systém dostane dôležitú informáciu. Možno sa to nestane hneď prvýkrát a možno ani tretíkrát. Každé telo má svoje tempo.
Čo sa môže stať potom
Paradoxne, púšťanie kontroly často prehlbuje dôveru, že druhý či druhá zvládne úlohu aj bez nás. Nemusí ju zvládnuť presne tak, ako by sme ju zvládli my. Ale zvláda ju po svojom, a niekedy nás prekvapí.
Okrem toho sa môže stať, že sa uvoľní priestor. Čas, energia, pokoj. Niečo, čo sme dlho nosili samy alebo sami, sa rozloží medzi viacerých. Nie preto, že by sme boli menej zodpovední, ale preto, že zodpovednosť nemusí patriť len jednému človeku.
Nemusíš v tom byť sám/sama
Niekedy sa kontrola ukáže ako hlbšia, než sme čakali. Za malou skúškou sa môže objaviť väčšia téma: stará skúsenosť, ktorá nás naučila, že sa nemôžeme spoliehať na druhých. Alebo únava, ktorá je takmer neviditeľná. Alebo strach, ktorý sme dlho nemali komu povedať.
V takých chvíľach môže byť veľkou pomocou podpora zvonka. Môže to byť dôverný priateľ alebo priateľka, blízky človek, ktorý vie počúvať bez hodnotenia.
A môže to byť aj terapuet, kouč či psychológ: človek, ktorý vie vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom si môžeš pozrieť, čo sa pod tvojou kontrolou skrýva, čo ti slúži a čo už možno nie. Koučing nie je o tom, že ti niekto povie, čo máš robiť. Je o spoločnom hľadaní tvojich vlastných odpovedí vo vlastnom tempe.
Zhrnutie: jedna malá vec stačí
Nemusíš naraz zmeniť celý svoj spôsob fungovania. Nemusíš byť „lepší/lepšia“ v púšťaní. Stačí jeden malý krok, jedna skúsenosť, jeden moment, keď si dovolíš povoliť o kúštik.
A ak sa dnes nič nepodarí, aj to je v poriadku. Kontrola ti dlho pomáhala. Môžeš jej poďakovať a v tvojom tempe zistiť, kde ťa už nemusí tak pevne držať.
Otázka, ktorá sa môže ozvať
Kde vo svojom živote cítiš, že si umožňuješ kontrolu púšťať? Čo je v tejto skúsenosti pre teba dôležité? Čo ti dáva príležitosť kontrolu pustiť?
