Prídeš na pracovné stretnutie a kolega je podráždený. O hodinu neskôr si všimneš, že aj ty si napätý/á, hoci ráno si mal/a dobrú náladu. Prídeš domov a partner alebo partnerka prežíva náročné obdobie. Chceš byť oporou, no po niekoľkých dňoch máš pocit, akoby si tú ťažobu niesol/la aj ty. Alebo ti kamarát rozpráva bolestivý príbeh a ešte večer premýšľaš nad tým, čo prežil, akoby sa to stalo tebe.
Ak sa ti niečo podobné deje, nemusí to znamenať, že si príliš citlivý/á. Môže to znamenať, že tvoj nervový systém je veľmi dobre naladený na druhých ľudí. To je prirodzené. Sme vzťahové bytosti a od narodenia sa učíme vnímať mimiku, tón hlasu, napätie či pokoj ľudí okolo nás. Táto schopnosť nám pomáha vytvárať blízkosť, spolupracovať a cítiť empatiu.
Niekedy sa však stane, že namiesto empatie začne dochádzať k splývaniu. Hranica medzi tým, čo prežíva druhý človek, a tým, čo prežívame my, sa začne rozmazávať. Domov si odnášame cudzie napätie, premýšľame nad problémami druhých a cítime zodpovednosť za ich emócie. Často sa to deje úplne automaticky. Nie preto, že robíme niečo zle, ale preto, že náš nervový systém sa kedysi naučil, že naladiť sa na druhých je spôsob, ako zostať v bezpečí alebo si udržať vzťah.
Nemusíme si vyberať medzi tým, že budeme druhým nablízku, alebo tým, že ochránime seba. Môžeme robiť oboje naraz.
1. Vráť časť pozornosti k sebe
Keď si všimneš, že ťa druhý človek silno zasahuje, nemusíš od neho odvrátiť pozornosť. Skús jej len malú časť obrátiť späť k sebe. Všimni si svoj dych, kontakt chodidiel so zemou alebo oporu stoličky. Tým dávaš nervovému systému najavo, že v miestnosti nie je len druhý človek, ale aj ty.
2. Pomenuj si, čo práve prežívaš
Skús si v duchu povedať jednoduchú vetu:
„Vnímam, že prežívam napätie.“
alebo
„Cítim, že ma tento príbeh zasiahol.“
Výskumy ukazujú, že už samotné pomenovanie emócie pomáha znižovať jej intenzitu. Zároveň vytvára odstup medzi tebou a tým, čo práve prežívaš. Už to nie si ty. Je to emócia, ktorú si si všimol/la.
3. Spomaľ svoju potrebu konať
Keď niekto vedľa nás trpí, často máme okamžitú potrebu radiť, zachraňovať alebo hľadať riešenie. Skús si pred reakciou dopriať jeden vedomý nádych a pomalý výdych. Opýtaj sa sám/sama seba:
„Naozaj odo mňa tento človek potrebuje riešenie, alebo potrebuje, aby som tu s ním len bol/a?“
Veľakrát práve tento krátky moment spomalenia zabráni tomu, aby sme automaticky prevzali jeho emócie alebo zodpovednosť.
To, čo si práve čítal/a, je len malá ukážka toho, ako môžeme predchádzať splývaniu. V praxi je táto téma často oveľa hlbšia a úzko súvisí s našimi hranicami. Niekedy máme pocit, že niekto prekračuje náš priestor, no nevieme povedať „nie“. Inokedy sa automaticky prispôsobujeme, preberáme zodpovednosť za emócie druhých alebo sa vo vzťahoch strácame bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Práve preto pri práci s klientmi venujeme veľkú pozornosť vnútornému prežívaniu. Nesústredíme sa len na to, ako nastaviť hranicu navonok, ale aj na to, čo sa deje vo vnútri nás vo chvíli, keď ju potrebujeme nastaviť. Učíme sa rozpoznávať signály tela, pracovať s aktiváciou nervového systému a vytvárať viac pocitu bezpečia. Keď sa totiž mení naše vnútorné prežívanie, prirodzene sa mení aj spôsob, akým vstupujeme do vzťahov. Hranice potom nevznikajú z boja ani z obrany, ale z väčšieho kontaktu so sebou.
